3. Nezvyčajné zoznámenie sa zo zvláštnym chalanom, opekačka

8. března 2010 v 16:39 | Lily Kemuriリリー煙

Ráno som sa prebudila aspoň som si to myslela a ako som si myslela, že sa večer ku mne vtrepala Mizuki tak to nebola pravda bol to voľáky neznámy chalan. "Čože?" zakričala som na celý dom a išla čo najďalej od neho do kúta ku dverám. Na moje prekvapenie nikto nebúchal na dvere či som v poriadku.


On pomaly rozospato otváral oči. "Už si hore?" spýtal sa ma. "To je sen. To môže byť iba sen. Není to naozaj!" nahovárala som si. "Naozaj si to myslíš?" povedal to z úškrnom. "Kto si? Kde je mamina a sestra?" spýtala som sa vystrašene. "Neboj tvoja mama a sestra išli na návštevu" povedal. "Ako to vieš? Ale veď je minimálne polnoc" povedala som. "Pozri sa na hodinky" povedal mi bezstarostne. Zarazila som sa bolo len 17:30. "Kto si? Čo odo mňa chceš?" kričala som naňho. "Volám sa Riyo Makaru.

A čo od teba chcem?... Nič! Vlastne chcem teba a aj tvoje perly" povedal to zas bezstarostne a úprimne. "Čože? Ty si v poriadku?" spýtala som sa ho zo smiechom. "Áno som" povedal. "Hehe, ty si robíš srandu však? Hehehe. "Nie nerobím a máš roztomilý smiech. "Playboy" pomyslela som si. "Dobre. Môžeš mi urobiť menšiu láskavosť?" spýtala som sa ho. "Áno. A akú?" spýtal sa ma.

"Mohol by si už konečne do čerta vypadnúť?" spýtala som sa ho. "Nie!" odpovedal mi na otázku, " chcem tu zostať s tebou" povedal. "Myslíš si že aj chcem aby tu bol úplne neznámy chalan ktorého som nikdy v živote nevidela?" spýtala som sa ho. "Áno." Hneď mi na čele vybehla žilka a nie len na čele ale aj na hánkach a ukazovala som mu päsť. Teda som mu chcela pohroziť. "Haha ha" začal sa šialene smiať. "Ty si dosť vtipná vieš o tom?" spýtal sa ma. "Prečo sa na mne všetci šúľajú?" pýtala som sa sama seba. "Hmph, môžeš už konečne prestať a vypadnúť z môjho domu?" spýtala som sa ho už naštvane. "A prečo by som mal? Keď sa tak dobre zabávam?!" "Haha," povedala som z iróniou "veľmi vtipné." Ako som to dopovedala tak som počula kľúčiky vo dverách ako sa odomkýnajú. "To bude mamina" povedala som a myslela som si že keď príde mamina konečne odíde. "No a?" povedal. "No a? Myslela som si že už potom konečne odídeš" povedala som rozhorčene. "Tak si sa mýlila" povedal mi. "Hhhh" zahundrala som naštvane. "Ale, ale ty sa hneváš?" povedal to zo smiechom. "Áno" povedala som. "Aj tak už musím ísť" povedal, "ale sľubujem ti, že ma ešte stretneš" povedal a už išiel z okna keď ja na to... "Chceš sa zabiť?" spýtala som sa ho. "Ale, ale máš o mňa starosť" povedal mi. "Hmf, ani nápad" povedala som. "Neboj, hehe, ja sa nezabijem" povedal.

Vyskočil z okna ale vôbec som ho nevidela spadnúť. Namiesto toho stál v tej istej výške ako keby vystúpil z okna a pod sebou mal dačo neviditeľné a to ho muselo držať. "Hovoril som ti ,že nespadnem. A teraz vieš aj prečo lebo viem lietať i bez krídel. Dobre tak ahoj" povedal a žmurkol na mňa. Ja som bola z toho všetkého úplne omámená. Pripadalo mi to všetko ako v sne. Ale nebol to sen! Bola to skutočnosť! "Lily? Si v poriadku? Čo sa stalo?" vypytovala sa ma Mizuki. "Mhmm. Je všetko v poriadku" povedala som jej. "Čože? Kto tu bol?" spýtala sa ma zrazu.

"O čom to hovoríš Mizuki?" povedala som jej nechápavo. "Veď som jej nič o tom nehovorila!? Odkiaľ vie o tom neznámemu chalanovi čo pred chvíľou zmizol?" premýšľala som. "Čože? Pred chvíľou odišiel pohni si nech ho ešte dobehneme" hovorila narýchlo Mizuki. "Mizuki ty vieš čítať myšlienky?" spýtala som sa jej. "Nie! Som tvoje dá sa povedať spriaznene zviera, ktoré je ako keby z teba. Viem kedy trpíš, kedy si nešťastná, šťastná, chorá, ..., dokonca viem čítať myšlienky. To každé spriaznene zviera!" povedala mi Mizuki. "Mizuki?" spýtala som sa jej. "Čo je?" spýtala sa ma. "Môže to ostať medzi nami?" "Ale prečo? Veď si nič neurobila. Mala by sa to tvoja mama dozvedieť!" "Mizuki. Prosím! Mamina by mi neuverila ani tebe. Myslela by si, že ma obraňuješ!" povedala som jej pravdu. Ako koľ vek by to bola pravda nikdy by mi neuverila. Neverí mi! Ani už neuverí! "Dobre!" vzdychla si a povedala, "Bude to naše tajomstvo dobre?" spýtala sa ma. "Arigato - ďakujem Mizuki!" povedala som a objala ju okolo hlavy. "Neboj sa môžeš mi úplne vo všetkom dôverovať veď sme ako jedno nie?!" "Áno. Máš pravdu!" povedala som a usmiala som sa. "Dobre a teraz dosť rečí! Choď spať!" povedala a zívla si.

"Aj ja som unavená. A ty po tom čo si zašila mala by si ísť spať" povedala Mizuki a išla na moju posteľ. "Ešte chvíľu Mizuki" povedala som a zapínala som počítač. "Dobre. Ale nebuď dlho!" povedala starostlivo. "Nie neboj a ďakujem" povedala som. Dopísala som to čo sa stalo s tím chalanom vypla počítač a išla spať. Ráno ako vždy som sa dosť neskoro prebudila, keďže bola nedeľa tak som mala ešte stále voľno. Vstala som okolo 10. Išla som v pyžame dole schodmi a zamierila si to rovno do chladničky si zobrať mlieko. "Ale, ale spachtoš je hore" povedala mamina.

Hneď som zdrevenela. Ihneď som sa uvoľnila a bolo to v poriadku. Zobrala som si z chladničky mlieko a začala som ho pomaly piť. "Dan a Jou chcú ísť s tebou dneska sa vo ľade poprechádzať" dopovedala to. Ja ihneď ako začala hovoriť tú vetu ja čo som vypila ihneď som to vypľula. "Eh eh" začala som kašľať. "Kedy? Kde?" začala som sa vypytovať. "Ale ty nepôjdeš kým sa nenaučíš" povedala mama prísne. "A o koľkej je to teda?" spýtala som sa. "Okolo tej tretej" povedala. Ihneď ako to dopovedala vybehla som hore ako raketa, nahádzala na seba veci sadla si k stolu vybrala knižky, začala sa učiť a písať úlohy. Za polhodku som mala napísané úlohy a zostalo mi iba učenie. Pozrela som sa na rozvrh a začala vymenovávať hodiny na pondelok: "japonština, matematika, zemepis, fyzika, dejepis a technická výchova. Z toho sa idem učiť japonštinu, zemepis a dejepis.

Naučila som sa. Teda ako sa to dá povedať viem z každého rožku trošku. Popravila som si posteľ trocha tam upratala a išla som si umyť zuby a dačo si zajesť. Nakoniec som si sadla pred telku a sledovala na programe Tokyo TV: Bleach, Naruto, Spiral, Tokyo mew mew a mnoho ďalších anime. "Lily, Emily poďte jesť!" zavolala nás mamina z kuchyni. Mali sme ramen. "Mamy tak potom teda môžem ísť vonku?" spýtala som sa pri jedle mamini. "Si naučená?" spýtala sa ma. Vlastne toto je jej vždy prvá otázka. "Áno" povedala som. Vlastne viem dačo z dačoho ale veď aj z toho troška vie dačo človek.

"Dobre, teda môžeš ísť vonku" povedala mamina po chvíli rozmýšľania. "A ešte niečo oni pre teba prídu" povedala mamina len tak mimochodom. Najedli sme sa keď len tak náhodou pozriem na hodinky. Bolo za desať minút tri. "Ach nie" povedala som si sama pre seba. Vybehla som zase rýchlo hore schodmi a tresla dvermi. "Lily. Je všetko v poriadku" zakričala mama dolu zo schodov. "Všetko je v poriadku len za chvíľu už pôjdeme vonku" zakričala som jej naspäť. Vyhádzala som zo šatníka všetky veci čo som tam mala. Dám na seba voľáke tepláky tričko a mykinu ak by mi náhodou bola zima. Upratala som to naspäť a vytáčala som už Kayine číslo. "No tak! No tak! Zdvihni to!" hovorila som do telefónu. "Ahoj tu je Kaya Mizuri." "Kaya. To som ja Lily pod som ňou, Danom a Jouom vonku prosím" prosila som. "Mám asi vypnutý telefón po pípnutí mi zanechajte odkaz arigato - ďakujem" povedal záznamník. "No super" povedala som si sama pre seba. "Crrrrn" ozvalo sa z dola.

Išla som nazrieť zo schodov kto tam je. "Dobrý. Teta Koura ide teda s nami Lily vonku?" spýtal sa dosť známy hlas. Bol to Jou. Dan mal iba založené ruky za hlavou a sledoval moju mamu a Joua. "Ano. Idem ju zavolať. Vy sa zatiaľ posaďte do obývačky" povedala a pomaly kráčala ku schodisku. Ja som to okamžite zareagovala a snažila čo najrýchlejšie zbehnúť dole schodmi. No namiesto toho som zakopla o Emilynu hračku a rýchlo som sa dokotúľala dole. Všetci počuli buchot a okamžite sa rozbehli ku schodisku kde ho počuli. Dan a Jou sa začali dosť nahlas smiať až im tiekli slzy od toľkého smiechu.
Dokonca aj Emily. Mamina najprv tam stála úplne nehybne až nakoniec sa k nim pridala. Po tom som okamžite vstala. "Ideme!" zavelila som ich a vliekla som obidvoch celou cestou až ku vchodu no oni sa stále neprestajne smiali. Tak som sa naštvala zobrala som im botasky a hodila do hlavy. Až tak silno že im za sekundu narástla hrča a okamžite sa prestali smiať. No mama a sestra pustili ešte väčší smiech. Dan a Jou sa uškrnuli a začali sa obúvať. Konečne sme vyšli s pred môjho domu. "Kam ideme?" spýtala som sa ich. "Vieš ako sa končí Osáka?" spýtal sa ma Jou. "Áno" povedala som. "No tak tam je lúka les a chatka. Tak tam ideme. Nie je to až tak ďaleko" dopovedal Jou. "Mmmmm."

"Ak máš teda bicykle" povedal Jou a ukázal na ne. "Tak je sa vrátim domov" povedala som a už-už som sa dala na odchod, keď ma Jou zastavil. "Zbytočne budeme strácať čas jeden z nás ta zobere zo sebou na bicykel" povedal Jou. "Ale ja to nie som" povedal Jou. "Tak teda dobre. Zoberiem ťa zo sebou" povedal Dan, keď už nikto okrem nich tam nebol. "Hmph. Ja nepotrebujem súcit" povedala som, "pôjdem pešo" a chcela som ale keď tu Dan dačo zase do toho mal. "Nie!" povedal. Jou a ja sme boli prekvapený čo teraz povedal Dan.

"No myslel som to tak, že bude to dlho trvať a ani tam nebudeme keď sa budeme musieť vrátiť" povedal a nám to už dalo zmysel. Dan si vydýchol keď na nás videl, že sme to konečne pochopili. "Dobre. Tak nasadaj" povedal Dan a ihneď ma stiahol. Išli sme išli až nakoniec sme tam dorazili. "Choďte niekto po drevo urobíme si ohník a budeme si opekať" povedal Jou. "Idem" navrhla som. "Idem radšej s tebou aby ťa náhodou nezožral medveď" povedal Dan.

"Nepotrebujem žiadneho ochrancu ani ochranu. Dokážem sa ubrániť. Zase taká slabá ako si vy myslíte nie som" povedala som naštvane. "Lily?" spýtal sa ma Dan. Prišla som bližšie aby som zistila čo chce. "Lily, potrebujem sa s tebou o niečom porozprávať" pošepkal mi Dan. "Tak dobre môžeš ísť som ňou" povedala som. No vlastne som bola rada, že budeme spolu samy dvaja. Ale najviac ma zaujímalo čo chcel sa som ňou o čom Dan porozprávať.

Boli sme už ďaleko od Joua tak sme sa už mohli rozprávať a zbierať drevo na založenie ohňa. "Tak o čom si sa chcel som ňou Dan porozprávať?" spýtala som sa ho. "Radšej nie" povedal. "No tak Dan, už to zo seba konečne vysyp" povedala som nedočkavo. "Tak dobre" povedal a ja som napínavo čakala čo mi chce takého dôležitého povedať, keď o tom nesmie vedieť ani Jou. "Páči sa mi jedno dievča len neviem ako jej to viac dať najavo" povedal Dan a ja som bola skleslá čo mi povedal Dan.

Bola som smutná dokonca sa mi chcelo plakať, nikdy ho už nevidieť a žrať čokoládu na zlomené srdce až kým nepuknem. "Dávaš jej to nejako najavo?" spýtala som sa. "Áno. Zaliečam sa jej" povedal. "Ale veď to nestačí Dan" povedala som. "Musíš jej dať voľáko inak najavo, že sa ti páči. Napr. viacej tráviť s ňou času a zdravíš sa jej keď ju vidíš? Všímaš si ju?" vyvalila som na neho otázky. "Nie. To musím toľko vecí urobiť aby si ma všimla?" povedal. "Áno. Ak ju máš rád. Daj jej city najavo povedz jej to. Ale veď ty si už z babou chodil. Nechápem prečo ti mám radiť keď sa už vyznáš?" spýtala som sa ho. "Vieš na nej mi veľmi záleží" povedal. Mňa to strašne bolelo v srdci.

Pichalo ma to tam. Bolo mi čím ďalej horšie keď o nej takto hovoril. Kto je tá baba? Snažila som sa všetko zakrývať všetky muke čo sa diali vo mne. "Dobre skús to. A už voľáke drevo pozbierajme a vráťme sa späť" povedala som, lebo som už naozaj nevládala počúvať o "nej" ako sa mu veľmi páči a ako mu na nej záleží. Vrátili sme sa ku táborisku a ku chatke. "Máte niekto kľúče od chatky" spýtala som sa lebo tú to chatku vlastnili Miethius, Kejsuuki, Koura. "Nie" povedali obidvaja zborovo. "Ach" povedala som. Pozrela som na kľúče. Až teraz mi to došlo ja som mala kľúč od chatky zo sebou mala som ju na kľúčenke. "Ja zatiaľ idem dnuka" povedala som a odomykala som dvere. Išla som dnu vyzula sa a išla do mojej, Danovej a Jouovej izby. Mali sme ju spoločnú. Nič sa nezmenilo tri postele pri každej jednej bol nočný stolík z oboch strán a jedna veľká spoločná skriňa. Zamkla som dvere od izby zatiahla som rolety a sadla si na svoju posteľ.
Ľahla som si a po tichu som plakala. Dan a Jou zatiaľ čo som bola v izbe a plakala tak sa báli či som v poriadku. Vošli dnuka a prehľadali celý dom ale tú izbu nie tú si nechali až na koniec. Dan a Jou sa stretli pri dverách a Dan išiel otvoriť dvere ale nešli vôbec otvoriť. "Lily? Si v poriadku?" kričal na mňa Dan z pred dverí. "Áno som" kričala som naspäť. "Odomkni" kričal Jou. "Asi sú zaseknuté dvere povedala som. "No tak ešte raz to skús" povedal Dan. Išla som ku dverám aj keď som nechcelo ho vidieť ale nebudem kaziť náladu. Odomkla som a snažila sa otvoriť dvere ale naozaj nešli.

"Čo to?" povedala som si sama pre seba. Vôbec sa nedali otvoriť dvere. "Ale, ale zase sa stretávame" povedal dosť známy hlas. Otočila som sa "Riyo Makaru?" spýtala som sa. "Si to ty? Čo tu robíš?" spýtala som sa ho. "Áno som to ja. Ale čo tvoje oči? Sú červené a opuchnuté. Stalo sa niečo?" spýtal sa ma ustarostene a otvoril okno, vošiel dnu a išiel ku mne bližšie. "Nič vôbec nič" povedala som a zase sa mi do očí tlačili slzy. "To bude dobré? Povedal a pohladkal ma po vlasoch. Stiahol ma na posteľ. On si sadol a keďže ma stiahol tak si ma položil do klina. Čím ďalej tým viac ma utešoval a hladkal po vlasoch. Ja som neprotestovala. Bola so úplne bezbranná. Po polhodine som sa už upokojila. Dan a Jou už nestáli pred dverami ale snažili sa voľáko dostať dnu ale nedarilo sa im to.

Neplakala som ale pozerala som sa do stropu a vedľa mňa ležal Riyo a tiež sa tam díval. Luskol prstami a mala som vysušenú tvár, vôbec nevidelo že som pred chvíľou plakala. A ani opuchnuté červené oči som nemala. Ako keby som ani nezačala. "Dobre tak ja už pôjdem" povedal Riyo. Zachytila som ho za ruku. "Uvidím ťa ešte?" spýtala som sa ho a zistila som, že nie je zlý ale dobrý ku mne. "Isteže" povedal, žmurkol a usmial sa na mňa. Usmiala som sa tiež. Odišiel ako prišiel. Keďže ešte sa nedostali dnuka tak som mala pohodičku. Spomenula som si na tú fotku s mojimi perlami. Mala som ju pri sebe tak som si ju vytiahla z mikiny. Bola to fotka na ktorej som bola ja a okolo mňa boli dve perly. Jedna bola čierna mala tam smrtku, uprie krídla a zuby. Druhá zase zo smrtkou a farbu mala čierno - červenú. Vlastne tie perly mám v mikine vo vrecku.
Vytiahla som ich a pozrela sa na ne.

Hneď mi bolo oveľa lepšie ako keby úľava. Tá veľká záťaž ihneď opadla. Počula som obrovský buchot. Idem k dverám a skúsila som sa čo najviac zaprieť do dverí aby som ich otvorila. Potiahla som ich až takou silou že som ich nakoniec otvorila. Ale zistila som že z druhej strany sa tiež zapreli Dan a Jou aby mohli otvoriť dvere. Takže strepali sa na seba a skončili na dlážke. Ja ako ináč začala som sa nahlas smiať. Aspoň dačo mi vylepšilo náladu. Viem Riyo mi najprv vylepšil náladu. Ale keď som videla ako Dan s Jouom sú dole na zemi a mali dosť vtipnú pózu. Že Dan bol na Jouovi a Jou má svoju ruku medzi Danovim rozkrokom. A Dan svoju ruku má na Jouovej hlave a dva prsty dokonca v nose tak kto by sa nepopukal od smiechu? Po tom to trapasi sme si išli opekať a po opekačke Dan zamkol mojimi kľúčmi dvere od chatky, lebo som zaspala. Zobral ma zase na svoj bicykel. Keď sme tam boli konečne doma Jouovi rodičia volali aby si pohol domov, že sa niekde idú staviť. No ja som ešte stále bola na bicykli. Tak teda Jou odišiel rýchlo domov a keďže som ešte stále spala tak si ma vyložil na chrbát a išli sme ďalej. Ja som sa raz prebudila ale zase som potom zaspala. Až nakoniec sme prišli ku mne domov.

Dan zvonil a nikto tak vytiahol kľúčiky z môjho vrecka, odomkol. Vyzul sa dokonca aj mňa a išiel po schodoch a rovno do mojej izby. Tam ma položil na posteľ. No keď chcel ísť tak akurát vtedy som sa prebudila chytila ho za ruku a tím aj zastavila. "Arigato - ďakujem Dan. A zároveň gomen - prepáč za všetky problémy ktoré som ti spôsobila" povedala som mu rozospato. "To je v poriadku" povedal a usmial sa na mňa. Znova som zaspávala ale stále som mu držala ruku. "Ľúbim ťa Dan Methius" povedala som zo polosna. A po tej to vete som mu už pustila ruku. On bol prekvapený, zaskočený nevedel čo má robiť. Pozrel sa ešte raz na mňa a odišiel.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama