4. Vidiny do budúcnosti sa začínajú...

8. března 2010 v 17:00 | Lily Kemuriリリー煙

Ráno som sa zobudila okolo piatej ráno. A u mňa sa to nikdy nestáva lebo dakedy prepočujem budík a stanem okolo dvanástej. No vlastne stalo sa mi to len raz. Zobudila som sa kvôli tomu divnému snu v ktorom sme opekali a najhoršie na tom bolo, že som mala polospánok a v tom sne som povedala Danovi pravdu.


No našťastie to bol iba sen. Dúfam. Rozmýšľala som čo ak by sa to stalo alebo čo ak by to nebol sen a bola to krutá pravda. No bohužiaľ nebol to sen ale skutočnosť. Išla som dole do kuchyne napiť sa mlieka a potom som sa vrátila do pelecha a zakryla sa paplónom. No nezaspala som. Stále sa mi krútili v hlave tie isté otázky. Čo ak? Čo keby naozaj?... Vykašľala som sa už na tie otázky ale stále sa mi v hlave krútili proste vôbec som na to neprestala myslieť. Vyšla som s pod paplónu a popravila si posteľ, išla do kúpeľni tam som sa prezliekla, umyla, umyla si zuby, atd. Nakoniec som išla dole do obývačky a zapla si televízor.

Pustila som si Tokyo TV a začala som pozerať anime. Vtedy práve bežal Spiral. No zase som veľmi nevnímala ale už postupe som sa vykašľala na myšlienky a začala som už naozaj sledovať čo sa deje (myslím v Spiral). Mamina práve teraz vstala a išla robiť raňajky, počula som buchot. "Lily prečo nespíš?" spýtala sa ma. "Nechcelo sa mi spať" odpovedala som jej.

"Aha" povedala, "idem robiť raňajky čo chceš jesť?" spýtala sa ma. "Ďakujem, nič" otočila som sa až teraz. Stále som sedela a pozerala až mi nezazvonil mobil. Zobrala som si tašku, obula som sa a išla som Michie otvoriť. "Ahoj, Michie" povedala som. Vyznelo to tak neprítomne a smutne. "Stalo sa niečo?" spýtala sa ma. "Nie" povedala som a usmiala som sa tým americkým úsmevom, keď som sa usmievala cítila som ako ma pichá pri srdci bolo to neznesiteľné. Ale aj tak mi to nezožrala (ten úsmev).

"Niečo sa naozaj stalo čo?" spýtala sa ma. "Nič naozaj" povedala som a bolo mi voľáko neviem ako a ani prečo ale každú sekundu mi bolo lepšie a lepšie. Až nakoniec som bola úplne ako predtým dokonca ma nebolel ani ten môj normálny úsmev. Prišli sme pred dom Tori ako vždy zazvonila prišla mi odpoveď a tak sme zase na ňu čakali. Otvorili sa dvere na Torinom dome aj tak som sa neotočila stále som stála nehybne mi dovtedy sme sa dorozprávali z Michie o Shaman King.

Voľakto zastal ale videla som ako okolo nás išli Dan a Baku. No mne niečo nedávalo zmysel kde môže byť Mao. Pomyslela som si. Potom, keď boli pred domom zastali a otočili sa na nás. "Auuu" z auuukla som. Mao ma potiahol za moje copíky, ktoré so mala dneska zapletené a ja som ten zapletaný volala kostričkový lebo nebol to klasický bol úplne na seba a pripadal kostru.
Potom išiel za Danom a Bakuom do školy. "Ti máš teda nápady" dodal Baku. "Mao ti si ma neželaj v škole" povedala som si sama pre seba. Tori už dávnejšie prišla dokonca bola za nami a videla to divadielko. Michie len tak - tak sa nezačala smiať a Tori sa len pousmiala. Dokonca som už zabudla na to trápenie zo snom (teda zo včerajškom lebo som si myslela, skôr dúfala aby to bol len sen).

V triede keď sme z Michie tam dorazili, pripravila som sa na hodinu a potom som začala naháňať Maoa a štekliť. My dvaja sme od vtedy ako som sem prišla ako súrodenci teda od 4 rokoch. No ale Mao je mladší odo mňa. Preto sme spolu v tej istej triede lebo ma dali o rok neskôr ináč by som bola už ôsmačka ale beriem ho tak ako keby nebol ani o hodinku alebo minútku odo mňa mladší. Celý deň v škole sme si zabehali.

Potom som nakoniec išla domov. Hodila som si veci na zem a hodila sa na svoju posteľ. Nemusela som sa učiť na utorok ale rovno na stredu keďže v utorok nie som v škole lebo idem na exkurziu do Nagoyi. Naučila som sa ako vždy z každého roška - troška a išla sa najesť mamina urobila moje najobľúbenejšie jedlo sushi. Nakoniec som išla vonku z Michie a Kayou a nakoniec som išla domov. Išla som ako vždy na počítač v poslednej dobe si zapisovať dni.

A nakoniec som išla na chat. Mala som tam sedem pôšt lebo voľáko veľa kamarátov nemám i keď korčuľujem ešte to nie je také aby som mohla ísť čo ja viem do Austrálii. Zatiaľ nie som ani hviezda v našom Japonsku. Napísala som kamarátom až nakoniec začala som sa nudiť a tak som vypla počítač a zobrala som si mp3 a počúvala som Nanu Kitade. Aj keď dosť mi trvalo kým som si mohla zadarmo posťahovať do mp3 lebo väčšinou tam bolo stiahnuť len za peniaze. Ľahla som si na posteľ a počúvala pesničky.

Až nakoniec som sa začala vžívať do pesničiek. A to bolo naozaj dosť čudný pocit. Ako keby som sa voľade preniesla a bol tam aj Dan. Bol tam šťastný. Okolo neho snežilo a bol celý mokrý ale stále sa na mňa usmieval. Podišla som k nemu a spýtala som sa ho prečo je taký šťastný.

"Neviem, je tu tak krásne a keď si tu tak cítiš šťastie, pohodu a samé veselé a dobré veci a nič ako napr. nešťastie, smútok, atd." povedal mi. A mal aj pravdu. Vôbec som necítila smútok, bolesť a ani nič podobného. "Lily. Poď sa sem pozrieť" povedal veselo. Bolo tam obrovské klzisko. Bola som ešte šťastnejšia. Milovala som korčuľovanie bola som šťastná. Z ničoho nič sa mi objavili korčule teda aj Danovi. Nasadila som si ich a aj dobre pripevnila, Dan urobil to isté ako ja.

V poriadku som vyšla na ľad. "No, tak poď sem Dan" troška som naňho zakričala lebo bol pár metrov predo mnou a a pofukoval vietor zo snehom takže by ma nepočul keby som mu to povedala normálne. "Už idem" povedal. Stál na ľade keď tu zrazu... "Bum" Dan spadol. "Haha ha. Dan stalo sa ti niečo" spýtala som sa ho zo smiechom. "Som v poriadku len mi pomôž sa zodvihnúť" povedal, keď som už bola pri ňom a podával mi ruku aby som ho zodvihla. "Bum" zase sa to ozvalo. Namiesto toho že by som ho zodvihla som spadla naňho lebo ma stiahol. On nechcel aby som ho zodvihla ale chcel aby som spadla.


"No, to ti pekne ďakujem Dan" povedala som. No ale ani on nečakal, že takto čudne spadnem a dokonca ani to že spadnem naňho. Spadla som tak, že sme sa skoro pobozkali. Ja som sa otočila na inú stranu a pozerala som úplne inde len naňho nie a ihneď som sčervenala to iste urobil Dan len on sa pozrel úplne inam než ja. Potom rýchlo som sa postavila oprášila si kolená a podala mu ruku.

No tento raz už ma nezhodil na zem a prijal moju ruku. "Už dávno som sa nekorčuľoval. Som ako poleno" povedal, " pomôžeš mi trocha?" spýtal sa ma. "Áno" povedala som mu. A ihneď som ho troška teda dala do rovnováhy lebo iba to mu chýbalo. Potom už bol ako predtým (myslím v korčuľovaní). Krúžili sme spolu po ľade smiali sa a rozprávali. Nakoniec sme si korčule dali dole a ako sa pred nami zjavili tak sa aj vyparili. A teraz sa objavila lavička na sedenie a tam sme si aj sadli.

Zase sme sa smiali a rozprávali dokonca aj o našich spoločných zážitkov. No zrazu všetko zmizlo.
Namiesto toho som videla zapadajúce slnko. To už nebol sen alebo vidina ale skutočnosť. A už mi ani pesničky nehrali a aj som vedela prečo Mizuki mi to labkou strhla. "Mizuki... Prečo si mi strhla sluchátka?" spýtala som sa jej ešte rozospatým hlasom. "Myslela som si, že spíš a pri spaní by si nemala mať sluchátka v ušiach lebo by ti narúšali zbytočne spánok" povedala. "Ach, Mizuki" povedala som.

"Mizuki?" spýtala som sa jej náhlo lebo som si spomenula na ten sen. Stále som ho mala živo pred sebou. "Áno?" spýtala sa ma. "Zdal sa ti dakedy v živote živí sen až taký, že úplne ako keby ja neviem ako to vysvetliť... ako keby sa ti mal dakedy stať?" spýtala som sa jej. "Čože? Tebe sa teraz taký sen sníval?" spýtala sa ma.

"Áno. Prečo?" spýtala som sa jej teraz ja. "Lily. Pohni! Poď za mnou! Rýchlo!" hovorila to dosť rýchlo až tak že by ste jej nikdy v živote nerozumeli čo vlastne ona hovorí.

No ja som jej veľmi dobre rozumela. Išla som za ňou. Išla rovno za mamou. Keďže je rýchla tak už dávno bola dole a všetko vyrozprávala mame kým ja som tam dole ešte rozospane prišla.

"Lily.... je to všetko pravda?" spýtala sa ma. Ja som len prikývla na súhlas. "To je skvelé" povedala a usmiala sa na mňa. "Prečo? Nechápem o čo tu ide" "Vidíš budúcnosť a aj minulosť. To znamená, že už aj tebe sa v rodine objavil povedala by som rodinný dar" povedala mama. "Aha" vzdychla som si neviem ako ale už na tie čudné veci som si zvykla. "Chápem mami. Idem si ľahnúť" bola som skutočne rada z toho rodinného daru i keď som tak nevypadala. Lenže Mizuki ma zobudila z toho veselého a šťastného sna. No počkať keďže to čo som povedala Mizuki to nebol sen ale vidina do budúcnosti.

Ale naozaj sa splní? Lebo každá vidina sa nesplní. Išla som si už naozaj ľahnúť a snívalo sa mi dačo také čo nebolo vidina. Na druhý deň som musela vsávať o piatej ráno keďže sme mali exkurziu a mali sme byť pred školou okolo šiestej. Z našej triedy sme išli iba štyria lebo sa im tam asi nechcelo ísť.

Išla som ja, Michie, Mao a Mao. Obidvaja mali také isté meno ale priezviská nie. My sme boli z nich najstarší žiaci. Boli sme už v Kyote a obzerali sme pamiatky. Najlepšie bolo v tej záhrade alebo ako to mám pomenovať, keď sme z tade odchádzali ja a Michie sme si kúpili prívesky ale ja som si spomenula na Kayu. Ako sem strašne chcela ísť a ako jej na poslednú chvíľu otec zatrhol ísť sem. Prišli sme ku stánku a mňa jeden medailón doslova očaril. Stred bol červený a okolo toho boli pozdĺž obyčajné kamene teda krúžky ale lesklo sa to ako diamant. Len škoda, že boli ružové. Ja veľmi ružovú nemusím. Teda mám ju rada ale nepreháňam ňou. Vlastne mám druhú vec ktorá je skoro tiež čisto ružová.

No, našťastie som veľmi šťastná, že tam je červená. Pripomína mi krv. Michie sa tak trocha zapáčil ale potom som sa na ňu pozrela varovným pohľadom aby si ho nekupovala a tak pre istotu odstúpila odo mňa o pár krokov ďalej. No zrazu, keď odstúpila odo mňa ďalej zazrela tam taký istý typ medailóna ako som mala ja. Len bol stred slabo - ružový a okolo tie kamienky boli biele presne ako biely diamant teda pravý a obrúsený. Popozerala som sa čo by sa asi mohlo páčiť Kayi. A potom sa mi pohľad stretol z čiernym. Bol v strede a všade okolo neho boli biele kamienky. V svetle sa len tak žiaril. "To by sa jej určite páčilo" pomyslela som si. Kúpila som ich a putovali sme ďalej. Kúpila som si kľúčenku zo srdiečkami a bolo tam po anglicky napísané kiss me. Boli tam tri srdiečka a toto bolo na nich napísané. Sestre, mamine, starkej som im dačo pokupovala. Ja, Michie a Mei.

A postupne sa k nám pridali išli s nami (postupne sa k nám pridali - myslela som tým iné baby, dokonca aj obaja Mao a ja. Prešli sme všetky obchody a pokúpili sme si toho dosť ale ja som si ešte odložila. Potom sme sa vrátili domov autobusom a ja som prišla domov a hneď som si aj ľahla. Dala som im darčeky. Ale starkej nie lebo pri nás nebýva. A nakoniec som si išla ľahnúť. Dokonca aj pumám som dačo kúpila a to väčšinou na česanie ale Mizuki som kúpila špeciálny darček. Boli tam znaky čiernej pumy a ktomu bola na poslednom písmene maličká kostrička a bolo to dačo také ako prívesok. Ale Mizuki som hneď odhadla, že bude to mať tak presne na krku. "Arigato - ďakujem, Lily" povedala. "Nemáš začo Mizuki" povedala som a hneď som sa otočila na druhý bok (popri tom som si stihla už ľahnúť ale ku Mizuki) a hneď som zaspala. Mizuki vyskočila na moju posteľ a ľahla si ku mne.

"Lily?" spýtal sa ma ktosi. "Lily" počula som to už o trošku hlasnejšie. "Lily, Lily!" už som počula dosť zreteľne. "Áno?" spýtala som sa a aj zároveň aj usmiala. "Prídeš na moju oslavu, Lily?" spýtal sa ma stále ktosi. "Áno, prídem. To by som si nechcela nechať ujsť" povedala som. "Bude zajtra" povedala Kaya (ktosi je Kaya). "Čo??? Čože?" spýtala som sa. "Lily..." povedala. "Neboj prídem. A kto všetko na tvoju oslavu príde?" spýtala som sa jej. "Nikto iba Mao, Jou, Baku a ten si zo sebou privedie Dana." Dokončila iba tak náhodou. "A to si mi chcela kedy povedať? Na svätého Valentína?" spýtala som sa jej. "No, vlastne ten už bol" povedala mi.
"Ja viem myslela som ten budúci. Ach Kaya" povedala som. "Nenechávaj ma s nimi samu. Prosím!" za prosíkala a vykukli jej tie veľké hnedé oči. Kto by mohol odolať napr. roztomilému šteniatku. Tak teraz vypadala Kaya. "Ach... tak dobre" povedala som napokon. "Jej!!! Supíš..." zaradovala sa. "Pomôžeš mi" spýtala sa ma. "Jasné" povedala som..." toto bola moja ďalšia vidina do budúcnosti.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama