close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Ako to mám povedať???

2. Zamyslená

8. května 2010 v 23:55 | Kaya Mizuri 茅水
Čo sa to so mnou deje? Ako keby som to ani nebola ja. Som vôbec v poriadku? Rozmýšľala som cestou zo školy. "Kaya, prosím ťa chyť ten dáždnik poriadne." Povedal mi Mao. Samozrejme ma tým, že prehovoril vytrhol zo zamyslenia. "Keď sa ti nepáči, tak si ho drž sám." Snažila som sa na neho nepozrieť, lebo som sa bála ako sa zatvári. No nevydržala som to a pozrela som sa na neho. Plavé vlasy sa mu akoby zježili. Teraz naozaj vyzeral ako ježko a ja som sa neubránila úsmevu. Potom som sa mu zahľadela do oči. Tie modro-zelené oči sa ma snažili niekam vtiahnuť. No tak, sústreď sa. Stále som si opakovala. Ani som si neuvedomila, že som zastala. Mao ešte spravil pár krokov, ale keď si uvedomil, že mu prší na hlavu, otočil sa a podišiel ku mne. "Si v poriadku?" "Samozrejme že som." Zaklamala som mu. "Tak prečo teda stojíš?" spýtal sa ma. V hlase som mu cítila nepokoj. "Ani neviem." A pobrala som sa radšej ďalej, pretože ďalšie otázky by som už nezniesla a asi by som mu niečo spravila.
Už sme boli u mňa doma, keď Mao spustil svoju reč. "Kaya. Čo sa to s tebou deje? Ako keby si to vôbec nebola ty. Ako keby sa s tebou niečo dialo." No dobre má pravdu niečo sa so mnou deje, ale neviem čo. Pozrela som sa na neho s nevinným a nechápavým výrazom v očiach. "Mne predsa môžeš dôverovať. Veď to dobre vieš. Nikomu by som to nepovedal." V očiach som mu zazrela trápenie a bolesť. Hádam to len nie je kvôli mne. Už som to nevydržala. Nátlak jeho očí bol oveľa väčší ako som dokázala udržať. "Naozaj sa pre mňa nemusíš trápiť. Nie je to nič dôležité. Teraz len nemám svoje obdobie. To je všetko." Bože, prečo mu musím klamať. Kebyže aspoň viem čo sa to so mnou deje. "Kaya." Sadol si ku mne na posteľ. Zahľadel sa mi do očí. Slzy sa mi tlačili na krajíčku, no teraz som to už nemohla vydržať. Silno som ho objala a z očí sa mi začali kotúľať slzy.

1. Nesvoja

5. května 2010 v 13:28 | Kaya Mizuri 茅水

"A zase ďalší blbý deň." Vzdychla som si, keď som sa ráno zobudila. Nič sa mi nechcelo, na nič som nemala náladu. "Kaya vstávaj, lebo zameškáš do školy." Zakričala na mňa mama z kuchyne. Nechcene som vstala z postele, popravila som ju a išla som sa obliecť. Vošla som do kuchyne že sa naraňajkujem, no raňajky nikde. "Mama?" zakričala som, ale nikto sa mi neozýval. "Oni mi to robia naschvál!" povedala som si sama pre seba. Počula som ako mi vyzváňa mobil. Bola to Lily. "Ako dlho ti to ešte potrvá kým mi prídeš otvoriť? Veď tu celá zmrz..." Nenechala som ju to ani dohovoriť a už som jej išla otvoriť. "Prepáč, ale predsa dobre vieš že nám občas nefunguje zvonček." Začalo som sa jej ospravedlňovať. "To je v pohode." S úľavou som si vydýchla, lebo som nemala chuť sa teraz s Lily hádať. "Môžeme ísť?" spýtala sa ma. "Kaya!" "Čo, čo, čo je?" "Si trošku mimo. Čo sa ti snívalo?" Pozerala som sa na Lily trošku vyčítavo a potom zo mňa vyhŕklo. "Nemontuj sa mi do hlavy!" Bola som z toho prekvapená rovnako ako Lily. "Kaya si v pohode?" spýtala sa ma Lily po chvíľke ticha. "To kebyže viem." "Poďme teda." Povedala Lily. Ja som mlčky vstala a celou cestou do školy som neprehovorila ani slovo. V triede to bolo to isté, vyzerala som ako neprítomná. Celý čas som sa pozerala von oknom. Dokonca som nevnímala ani Maa. Stále som len rozmýšľala čo sa to som ňou deje. Cítila som sa nejaká nesvoja, ako keby som nebola vo svojom tele. Ako keby som stále len spala. Mala som sto chutí vyskočiť tým oknom a utekať domov, no vedela som že namiesto utekania by som asi ležala niekde v truhle. Myšlienkami som bola niekde úplne inde. "Kaya, Kaya." počula som ako niekto na mňa volá, no nevnímala som to. "Kaya, poď odpovedať." Znovu som to počula, aj keď teraz som už asi tušila o čo ide. Naša milá učiteľa biológia ma vyvolala odpovedať. Chvíľku mi trvalo než som sa zorientovala. Mao do mňa štuchol lakťom a ja som sa skoro strepala zo stoličky.
 
 

Reklama